Expedícia Nízke Tatry: Donovaly - Telgárt 2012

      V roku 2012 sedem členov KVT Košičan uskutočnili prvýkrát úspešný viacdňový diaľkový pochod s batohom, ktorý naštartoval v klube ďalšie viacdňové hrebeňovky, kopírujúce trasu Cesty hrdinov SNP Devín – Dukla, čiže medzinárodnú trasu E8 a naštartoval aj náročnejšie zahraničné expedície: päťdňovú Gleinalpe (Rakúsko) a štrnásťdňový najkrajší okruh Tour du Mont Blanc (Švajčiarsko, Francúzsko, Taliansko). Ešte však pred všetkými týmito akciami, v tom istom roku 2012 po hrebeňovke Nízke Tatry sa uskutočnila Expedícia Poloniny z najvýchodnejšieho bodu Slovenska, z Kremenca po Východokarpatskej magistrále E3, ktorá sa napája na Dukliansky priesmyk. To znamená, že v KVT Košičan sme realizovali od roku 2012 do roku 2016 projekt hrebeňoviek cez celé Slovensko: Kremenec - Dukla – Devín.

     V tomto článku prinášam pár spomienok na prvú Expedíciu Nízke Tatry a pre ďalších pútnikov niekoľko drobných skúseností, ktoré sa nám počas putovania osvedčili.

Batoh - príprava

     Keďže som nemala takmer žiadny predchádzajúci výstroj na diaľkové pochody, zamerala som sa na nákup z odľahčených materiálov: odľahčený 40 litrový batoh, odľahčený spacák do mínus 10 stupňov. Aj oblečenie som si balila čo najľahšie: tenkú vetrovku, vestu, termotričká, tenkú čiapku a rukavice. Z kozmetiky som si zobrala zase všetko mini: mini tekuté mydlo, mini zubnú pastu, mini krém na opaľovanie. Vzhľadom na to, že posledné tri dni od Čertovice už nebola žiadna možnosť si kúpiť jedlo, potrebovali sme miesto aj na nejaké trvanlivé konzervy a potraviny.

     Všetky veci v batohu som si potriedila a poukladala do viacerých tenkých igelitiek, jednak preto, aby mi oblečenie nepremoklo, keby pršalo a jednak pre praktickosť. Večer, keď sme dorazili na chatu či do útulne, som si v pohode vybalila celý ruksak na posteľ a bez problémov som vždy našla to čo som potrebovala a ráno som to celé ľahko opäť zbalila do batoha.

     Ešte jedna maličkosť tiež veľmi pomohla a to obyčajný špagát, na ktorom sme si v chate sušili mokré oblečenie a uteráky. Nie vždy všetko do rána vyschlo, tak sme to sušili počas pochodu na batohu. Niektoré dni, najmä ráno, sme batohy mali ovešané ako vianočný stromček.

     Suma sumárum môj batoh vážil cca 12 kg, s vodou 15 kg. Vedúci a Zástupca pre prestávky mali batohy od 25 do 30 kg s vodou na celý deň. Keď sme čakali na autobus v Ružomberku a chceli sme urobiť ešte posledné nákupy, obavy, že či nám v nestráženej chvíli niekto nemôže ukradnúť batožinu, rýchlo zahnal Zástupca vetou: „nech len to skúsi zdvihnúť, veď si doláme kríže“.

     Muži (3) brali ohľad na nás ženy (3 a neskôr 4) a tak sme zhruba každú 1 až 1,5 hodiny sa na 5 minút zastavili a zhodili batoh na zem, aby si chrbát krátko oddýchol. Aj preto bola úloha Zástupcu pre prestávky taká dôležitá. Ako dni ubiehali a ruksaky boli neviem prečo stále ťažšie a ťažšie, sa z nahadzovania ruksakov stal určitý rituál: najprv nám muži pomohli si nahodiť naše „ťažké kabelky“ a potom sme všetci pomáhali Vedúcemu a Zástupcovi nahodiť ich ozajstné batohy. Kým si zapínali pracky, my sme pozbierali trekingové palice zo zeme, aby sa oni nemuseli zohýnať a nedostali pruh a tak sme ďalej pokračovali na našej ceste.

Voda – radšej viac ako menej

     Vedúci nám ešte pred cestou nakázal vziať prázdne plastové fľaše na 3 až 4 litre vody. Mne sa osvedčila aj litrová termoska na čaj, keďže rána boli chladné a cez deň sme si v nej zase mohli v horúčave chladiť vodu.

     Aj napriek splneniu príkazu s fľašami a šetreniu s vodou, sme už prvý deň mali problém s jej nedostatkom. Na Hiadeľskom sedle sme nenašli prameň, aby sme si fľaše doplnili, takže sme celých 31 kilometrov museli vystačiť len so zásobou, ktorú sme si zobrali ráno na Donovaloch. Ku večeru, aby som vedela prehĺtať v ústach bez slín mi pomohol už len cukrík a celaskon o ktoré som sa rada podelila a tešila sa, že môžem pomôcť.

     Štvrtý deň, keď sme prichádzali od útulne Ramža do sedla Priehyba sme taktiež mali nedostatok tekutín. Muži sa obetovali a nechali svoju vodu nám ženám a oni si nabrali z potoka. Mali ste však vidieť následný raketový pohon do strmého kopca Veľkej Vápenice z tej potočnej vody. Naberte si radšej na Ramži čo najviac vody, aby ste nemuseli piť potočnú.

Strava – kvôli medveďom hlavne nearomatická

     V Donovaloch po príchode z Košíc nás milo prekvapila večera v penzióne, ktorý vopred zabezpečil Zástupca. Chutná zeleninovo-hrášková polievka, grilovaná hydina a baklažán s hranolčekmi, brusnicový kompót a na záver, „do prasknutia“, čokoládová torta uzavrela hody.

     Ani na trase sme sa nemali zle. Pre šesť a neskôr sedemčlennú skupinu sa nám osvedčili 2 variče, jeden plynový a jeden liehový, ktoré nám postačovali na to, že počas celej doby sme mali každý deň rýchlo pripravené teplé jedlo a mohli sme si dopriať aj horúcu rannú kávu.

     Raňajkovali sme rôzne. Niektorí dali prednosť klobáse s horčicou, či paštéte, niektorí sme si varili ovsené vločky s medom, s orieškami a sušeným ovocím. Raz sa nám viac vysypal sáčok s vločkami do vody, tak sme raňajkovú ovsenú kašu jedli takmer celý deň. Akosi to v ešuse stále viac bobtnalo a hustlo, že keď už sme dojedali posledné sústa na obed, takmer sme nedokázali otvárať ústa ako to lepilo. Na obed mi dobre padla na každý deň jedna konzerva tuniaka v olivovom oleji. Na Chopku sme sa naobedovali v reštaurácii na chate. Večeru v útulniach sme podľa nariadenia Vedúceho pripravovali z nearomatických jedál, aby sme neprilákali k nám medvede. Jedli sme väčšinou cestoviny s omáčkou v kelímku, ktoré sa zaliali horúcou vodou a nechali 10 minút postáť.

Ubytovanie – penzión, 2 chaty a 2 útulne

     Útulňa Ďurková je kamenná. Má správcu a dá sa tu zakúpiť základná strava, čo sme čiastočne využili pri večeri a raňajkách. Blízko chaty je prameň a obďaleč suchá latrína. Spali sme na poschodí, na matracoch vo vlastných spacákoch cca 16 nocľažníkov. Avšak aj pri otvorenom okne bolo tak teplo, že spacáky poslúžili len ako ľahká prikrývka.

     Chata gen. M. R. Štefánika má kapacitu 60 postelí. V sobotu bolo rezervovaných 51. Izby sú osemlôžkové s poschodovými posteľami. Teplá voda v sprche tečie od 20,15 hod. do 6,00 hod. Opäť sme využili možnosť teplej večere a raňajok.

     Ramža je útulňa s cca 12 drevenými pričňami. Na spanie je potrebná aj karimatka. Prameň je vzdialený od chaty asi 500 m. Keď sa pôjdete k prameňu umývať alebo pre vodu, spievajte si radšej slovenské ľudové, aby ste stretli mierumilovné medvede nie agresívne alebo radšej žiadne.

     Andrejcová je o niečo väčšia než Ramža. V letných mesiacoch v súčasnosti už má aj správcu a poskytujú tam nejaké občerstvenie. V roku 2012 sme si museli variť len z vlastných zásob. Prameň je blízko útulne.

Trasa – zdolať desivý hrebeň Prašivej a Veľkej Chochule a potom už pohoda ?

1. deň

     Trasu sme si rozplánovali do piatich dní, s tým že najťažšie dva úseky budú na začiatku a potom mali nasledovať oddychové časti, ale ukázalo sa, že ani tie neboli ľahké.

     Našej ceste predchádzalo celý týždeň veľmi zlé počasie. Vo štvrtok podvečer po príchode na Donovaly sa ukázalo slniečko a tak sme sa s nádejou, ale aj s vierou pozerali dopredu, že určite nám to vyjde dokonale. V piatok ráno prišiel beznádejný lejak. Rozdali sme si teda účastnícke expedičné listy na zbieranie pečiatok, ktoré som navrhla a vyrobila a obliekli sme sa do daždivého výstroja a ako sme vyšli z penziónu, vyčasilo sa a s dažďom sme už nemali žiadne ďalšie problémy.

     Celkom prijemne sme vystúpili na Kozí chrbát a zostup do Hiadeľského sedla sme si krátili rozhovormi a preskakovaním kaluží. Zvládli sme aj náročný výstup na Prašivú a nastupoval hrebeň s miernymi húpačkami až na Veľkú Chochuľu. kde sme si mysleli, že to najhoršie je za nami, ale bol už obed a potom nasledovalo asi päť ďalších medzivrcholov ako Latiborská hoľa, Zámotská hoľa a podobne. Dívali sme sa dopredu, kedy už príde tá Ďurková, ale stále to bol len ďalší a ďalší vrchol pred nami a tak sme až vo večerných hodinách prišli na útulňu.

2. deň

     Táto časť trasy bola veľmi motivujúca, nakoľko sme skoro od začiatku videli medzistanicu Chopok, Ďumbier a aj cieľ Štefánikovu chatu v sedle. Neskôr bolo vidieť aj záverečnú - Kráľovu hoľu. Po trase sme mali možnosť obdivovať kamzíky a na turistickom chodníku pred Chopkom trblietavé granodiority. Na Kamennej chate sme sa na obed občerstvili a pokračovali smer Chopok a Ďumbier až na chatu gen. M. R. Štefánika.

     Na izbe v chate bola veľká zima a tak na spanie sme si zvolili radšej vlastné spacáky, lebo paplóny a vankúše boli navlhnuté a studené. Budúcu noc sme mali spať už v drevenej útulni a tak Vedúci rozhodol, že necháme otvorené okno, aby sme sa otužovali a pripravili na noc v lese. Ráno sme však našli okno zavreté. Vedúci ho sám privrel a prebdel zvyšok noci rozmýšľaním ako budeme na Ramži spať, aby nás obišiel „dotyk smrti“ – triaška z chladu. Napodiv mne sa spalo v tú noc veľmi dobre v mojom novučkom hrejivom spacáku.

3. deň

     Ďalší úsek mal byť relaxačný. Mysleli sme si, že to zvládneme elegantne. Na Čertovici nás už čakala siedma účastníčka, ktorá sa k nám pridala na ďalšiu trasu aj s čerstvými zásobami a pripravenou vynikajúcou rybacou nátierkou s chlebom. Pokračovali sme teda siedmi po dosť divokom úseku lesa zničeného polomom a za veľkej horúčavy. Turisti, ktorí dorazili z tejto strany na Čertovicu nám radili, aby sme sa vyhli polomu a hustej kosodrevine a obišli to lesnou cestou. Keďže taká divoká trasa nás mala čakať aj nasledujúci deň, rozhodli sme sa lesnú cestu vyskúšať. Zvážnica bola pohodlná, ale oveľa dlhšia. Horúčava gradovala a sťažnosti pribúdali. Vedúci cítil, že je potrebná motivácia a to sme ešte netušili aký „80 stupňový“ stupák nás čaká pred Ramžou. Pri poľovníckej chate s prameňom Vedúci mimoriadne vyhlásil prestávku a aby zabránil vzbure pripravil pre všetkých najlahodnejší osviežujúci nápoj – ľadovú kávu. Zloženie: ľadová pramenitá voda, granulovaná káva, kryštálový cukor, sójové mlieko. Postup: fľaša sa naplní do troch štvrtín pramenitou vodou. Pomocou lievika sa prisype káva, cukor, mlieko. Fľaša sa uzavrie a mieša kým všetky prísady nie sú úplne rozpustené. Šéfkuchár otestuje pomer prísad a prípadne niečo ešte doplní. Každý účastník má právo max. na štyri glgy. Slávna ľadová káva sa stala naším ďalším denným rituálom.

     Na útulňu Ramža, kde sme plánovali prespať, sme trafili ešte pred súmrakom. Po poľnej večeri z nearomatických jedál, začal program pri vatre. Stretli sme tu totiž troch turistov zo stredného Slovenska, ktorí prišli z Andrejcovej. Keďže sme mali skúsenosti s predchádzajúcim studeným večerom a tu bola možnosť zakúriť si v piecke, tak sme tak aj urobili, až sme útulňu prekúrili a mnohým z nás tam bolo veľmi horúco. Vedúci nám začal pred spaním rozprávať príbehy o mierumilovných a agresívnych medveďoch, k tomu pridala naša Rozprávkarka rozprávku O zhavranelých bratoch. No, nespí sa vám hneď pokojnejšie ...?

4. deň

     Po výdatných raňajkách z vlastných zásob sme odchádzali na trasu s očakávaním aká v skutočnosti bude, keďže naši Stredoslováci ktorí prišli z opačnej strany nám rozprávali, že ju prešli za dvanásť hodín. Zostup do sedla Priehyba a výstup na Veľkú Vápenicu bol rovnako náročný ako na Veľkú Chochuľu a za oveľa väčšej horúčavy. Hustá kosodrevina a kmene stromov sťažovali pochod. Preliezaním a podliezaním popod vyvrátené stromy sme časom nadobudli prax zhadzovať ruksak na zem jednou rukou. Kilometre sme naberali nespočetnými serpentínami. Dodržiavaním pitného režimu a krátkych prestávok sme nakoniec všetko skvelo zvládli a na Adrejcovú sme došli za necelých jedenásť hodín. Možno aj vďaka už spomenutému raketovému pohonu.

5. deň

     Finálny deň, tak to už bolo taká, ako sa hovorí, sandálková túra na konci. Najzaujímavejšia časť trasy bola od Bartkovej, kde sme sa prezuli do trekingových sandálok a tak sme pokračovali cez Orlovú a Prednú hoľu na Kráľovú hoľu. Išlo sa nám, po nízkej mäkučkej tráve, ako v papučkách. Sandálky sme využívali po celú dobu putovania na takzvanú vyzúvaciu prestávku aspoň raz za deň, napr. počas obeda, aby sme si presušili a uvoľnili chodidlá. To sa stalo našim tretím denným rituálom.

     Presne o 12,00 hod. sme dorazili na Kráľovú hoľu a zatelefonovali predsedovi nášho klubu, že sme úspešne prešli hrebeňom Nízkych Tatier.

     Do Telgártu sme prišli asi s troma hodinami časovej rezervy a tak sme si dali kvalitnú slávnostnú večeru. Do záznamníkov sme si orazilii ostatnú pečiatku a na poslednú stranu sme si navzájom napísali venovania na pamiatku. Večerným vlakom sme pricestovali do Košíc pred dvadsiatou druhou hodinou, kde nás na železničnej stanici privítali predseda a podpredseda klubu a autami nás rozviezli domov.

Zhrnutie

     Za päť dní sme prešli 101,3 km s prevýšením 5 501 m. Počasie nám neskutočne prialo a zažili sme nevšedné zážitky:

- oslobudzujúci pocit prítomnosti, keď nemusíte hľadieť do neznámej budúcnosti a nevraciate sa k minulosti,
- pocit súdržnosti, ochotu pomôcť jeden druhému či od parťákov alebo aj od náhodných ľudí, ktorých sme streli,
- oveľa intenzívnejšie sme vnímali krásu našej slovenskej prírody.

Prajem ďalším účastníkom viacdňových diaľkových pochodov veľa šťastia v putovaní.

Košice, 28.5.2017, Iveta Hadbavníková